Múriky neznačkujem
Som dokonalý mix svojich rodičov. Otec, večný sportovec, mi predal svoje športové gény. Mama, starostlivá žena, mi predala tie svoje nešportové. Tie u mňa prevládali příliš dlho, vlastne celé detsvo. Až som pod vplyvom okolností obnovila i tie športové, Kombinujem už oboje a je mi s nimi dobre, pokojnejšie a radostnejšie. Každý máme niečo, bez čoho už nemožeme žiť. Kedysi by som neverila, že to bude behanie. Dnes som ako pes, ktorý sa musí vyvenčiť. Ja sa proste musím vybehať. Ale múriky neznačkujem!
Ako to všecko začalo …
Na základnej škole som síce patrila do základnej zostavy hádzanej, volejbalu i basketbalu, ale hneď po výmyku na hrazde som najviac neznášala behy. Trpela som pri šprintoch na krátke trate a ešte viac som sa trápila pri behu na 1500 m. Bola to hrozná a upotená nuda!
Skončila som školu a odišla au-pairovať do Anglicka. A tam to prišlo. Dni boli plné rozvážania „mojich" dvoch detí na krúžky, upratovania, žehlenia a učenia sa angličtiny. To sa už na mne začínali prejavovať i kilá keksíkov, ktoré som si s chuťou močila v anglickom čaji. Keď sa skončil aupairský deň, chcela som všetko možné, len nie ostať v dome s deťmi. Mala a mám ich dodnes rada jako svoju vlastnú rodinu, ale potrebovala som i svoj vlastný priestor. Chvíľku iba pre seba. A tak, aby som bola na vzduchu i mimo nakladania a vykladania detí, začala som behať. Fitko bolo drahé a mierne anglické počasie na behanie ideálne – ani teplo ani zima.
Keď som sa z Anglicka vracala, niesla som si domov okrem úžasnej životnej skúsenosti, angličtiny i zvyk behať, Zakotvila som v Prahe a kedykoľvek mi bolo smutno či clivo, vybehla som do pražských ulíc. Začínala som byť závislá. Po čase sa z behania ako lieku na smútok, stala radosť i „nabíjačka" energie. Behanie mi pomáha dodnes. Čím viac som unavená psychicky, tým viac potrebujem behať.
Dnes je behanie už i miesto, kde vymýšľam a premýšľam. Nasadím si do hlavy myšlienku a bežím a bežím a bežím. Za pol hodinku sa z ničoho nič objaví riešenie, otázka, na ktorú potrebujem odpoveď. Už mnohokrát mi pomohlo nájsť cestu z tunelu, „rozdýchať" krivdu a nájsť smer. Paráda – toľko vecí v jednom: endorfiny, zdravie, energia i nápady.
Behanie je už súčasťou mojho života. Keď som sa sťahovala z jedného konca Prahy na druhý, boli pre mňa doležité dve veci. Kde by som mohla v novom bydlisku behať a ako ďaleko je to na metro. Byt som si vybrala výborne. V okolí mám hneď niekoľko trás a metro pod nosom.
Na prelome rokov 2010-2011 som si dala novoročné predsavzatie. Zabehnem pražský polmaraton. Začala som tajne trénovať. Zamlčala som to pred všetkými. Vďaka behaniu mi krásne ubehla i zima. Termín sa blížil a ja som sa začala trochu báť. Zvládnem to? Ako budem počas behu piť? Čo ak odpadnem?
Bála som sa zbytočne. Tri dni pred štartom polmaratonu prišla zo Slovenska smutná správa: „Babka dnes ráno vydýchla naposledy." Čakala som to, bola už staroučká a slabá, ale i tak... Zrušila som program, zabalila čierne oblečenie a vybrala sa na pohreb. Moje číslo F1765 minulý rok prepadlo. Bolo nezmyselné sa na „otočku" vraciať a odšoférovať 1400 km za dva dni. Nie som profesionálny šofér tiráku. Podarilo sa mi získať aspoň tričko a číslo mám do dnes na ladničke.
Štart polmaratonu som sledovala v televízii na Slovensku. Bolo mi to ľúto, ale zároveň sa mi uľavilo. Pred televíziou som rozhodne nemohla odpadnúť. „Tam som mala bežať i ja." odtajnila som pred rodinou. Mama zalapala po dychu, otcovi sa v očiach objavila šibalská iskra.
Asi to tak malo byť. Babička mi vlastne „kúpila" ďalší rok trénniku. Poctivo trénujem! Myslím, že by som to mohla zvládnuť. Tento rok pobežím a budem myslieť i na ňu. A ak to pojde dobre, skúsim v roku 2013 maraton v Košiciach. Prebehnem svoje dve obľúbené mestá: Prahu a Košice.
Vložit komentář
Budeme ti s D. a B. v Praze fandit!!! Tentokras jsem se slovenstinou nemela nejmensi problem a tvuj clanek jsem cetla jednim dechem! preci jenom, vim o cem to vsechno bylo:-)
Strasne moc drzim pesticky,aby ti prazsky pulmaraton prinesl veskere splneni tvych ocekavani!
P.S. Super prirovnani od Madly: "We love her just as she is!!!"
"1 500m = hrozná a upotená nuda"?!
Pro mě to byl vždycky spíš boj o přežití a na střední jsem to nikdy nedala jinak, než indiánským během (100 kroku jdeš, 100 kroků běžíš). Dnes nesnáším i dobíhání na autobus. O to méně pochopitelné je pro mě tvé snažení, ;o)
Ale protože jsi pro mě něco jako Bridget Jones (I like her just as she is), tedy nepochopitelná, ale okouzlující, držím palce, pěsti a vůbec všechny své líné končetiny a budu se těšit na vyprávění, jaké to bylo! ;o)
Tak držím palce a na přezrok se určitě v Košicích potkáme při 90 ročníku MMM .
Krásná slovenština – tak ať to běhá!
