logotype Běžecká škola Miloše Škorpila

inzerce

Prvé písanie o poslednom dni

Prvé písanie o poslednom dni

Ešte som nikdy nic nenapísal, čo by opísalo nejaký zažitok, ktorý som zažil. A treba napísať, že som už mal na niečo také chuť, ale nakoniec nič z toho nebolo. Nie že by zážitok nestál za to, ale nedal som si nikdy toľko námahy a čím bolo ďalej od zážitku, tak tým menej sa mi zdal zaujímavý pre niekeho, kto by to mal čítať.

Ale teraz som dostal nôž na krk. Ak chceme zažiť aj PUM 2014, tak musíme niečo napísať o PUM 2013. (Tak toto je Petrom H. vyslovená veta.)

Posledný deň na PUM je maratón štandardnej dĺžky. Po predošlých štyroch dňoch behania a s trochou bicyklovania som vedel, že to bude celkom ťažké zvládnuť. Ale pekne po poriadku.

Ráno som vstával o 6. hodine, aj keď som mohol ešte aspoň hodinu ostať v posteli, chcel som si konečne užiť pohodové ráno bez zhonu, bez Petrovej píšťalky... a naháňania.

Vždy pred maratónom si spravím vločky s banánom, bez jogurtu. Teraz to mohlo byť iné a tak som si doprial aj jogurt a aj syr s čerstvým pečivom. Ranná sprcha, krém proti odreninám na správne miesta, oblečenie (vrátane bieleho trička PUM 2013) na seba, nasadnutie na miesto šoféra mikrobusu, trocha neisté šoférovanie (vďaka tuhým nohám) z Františkových Lázní do Chebu, zaparkovanie pred kostolom, prezutie sa do bežeckých tenisiek (už celkom vybehaných)... Takto vyzeral ranný predmaratónsky pokoj.

Áno, úplný kľud. Ešte som takto pokojne, bez vysokého tepu, bez stresu, neštartoval na žiadnom inom maratóne. Tento maratón je ale iný. Tento maratón nie je ani o behu na čas, ani o umiestnení, ani o pretekaní, ale iba o dobehnutí a dokráčaní. Tento maratón je o spoločnom záverečnom behu na PUM 2013, o spomínaní na predošlé dni, o predlžovaní nášho spoločného času (na toto som ale prišiel až na ceste domov) a o uvedomovaní si, ako je nám spolu dobre.

Na občerstvovačkách vládla veselá nalada

Na občerstvovačkách vládla veselá nalada a všetky štyri pútne miesta dýchali na mňa zvláštnym nedeľným pokojom a to aj napriek tomu, že bola sobota. V polovici maratónu bol záver Via Porty a po oficialitách som na námestí vo Waldsassene dostal na krk peknú bielu medailu (jednu už doma mám z minulého ročníka PUM). Na Petrovu otázku: “Kto ďalší ponesie maratónsky obraz?” som pri zaparkovaní jeho pohľadu na mňa “s chuťou” odpovedal: “Môžem ja”. Dostal som na môj chrbát prepotené ťažké remence s obrazom Anjel na výlete od ašskej maliarky. Opatrne som s ním vošiel k baru do krásnej reštaurácie a poprosil o malú kávu. Napodiv mi v nemeckom podniku porozumeli a dostal som, čo som žiadal. Na terase som si prisadol k stolu a ostatní zahlásili odchod. Tak som otočil šálkou a utekal do druhej polovice maratónu. Cestou som stretol Karla a doháňanie spolubežcov som si predĺžil (ako ináč, na Karlovo odporúčanie) cez vnútorný priestor krásnej baziliky na námestí Waldsassenu.

Ďalšie občerstvovačky boli stále veselšie a veselšie. Určite iba pre nás. Myslím že okolo tridtsiateho kilometra sa z behu celkom nenásilne a prirodzene, ale hlavne spoločne, stala chôdza. Kráčanie však akoby nemalo konca. Každá občerstvovačka sa každým krokom akoby vzďalovala. Najväčšiu radosť sme mali, keď sme ju "dokráčali". Doplnili sme vodu, prehodili zopár slov a pokračovali krokom k vytúženému cieľu. Posledný úsek cez sídlisko Skalka a oddychový areál sme začali všetci bežať. Nemohli sme predsa robiť hanbu PUM. Beh v tvare. Vo dvojiciach. Pripadal som si ako na vojne. Už iba spev a zelený odev mi chýbal.

Záverečné vybehnutie po schodoch ku kostolu sv. Mikuláša. Zistenie, že vrchol maratónskeho behu je vo veži kostola... Problém nebol vystúpať hore do veže, ale zísť dole po schodoch. Iný zážitok. Koho to len mohlo napadnúť, však, Peter? Schodov som pri ceste dole narátal 187.

Záverečné privítanie a pozvánka na spoločný guláš potešili. Odovzdanie obrazu, sprcha, čisté oblečenie na seba, zbalenie vecí do auta, after párty, rozlúčenie. Zosmutnelo sa.

Tešil som sa, že to mám za sebou. Tešil som sa domov. Zároveň som si ale uvedomoval, že PUM skončil. Z toho mi bolo fakt smutno.

Keď sa mi v predošlých dňoch ťažko bežalo, zdalo sa, že to je nekonečné a zrazu je tu koniec. Nenávratene sa to skončilo.

Mám pre Vás všetkých, ktorí ste boli, iba jednu vetu: “Bolo mi s Vami krásne, ĎAKUJEM!”

František Rišiaň foto
  • přečteno: 6104/6026×
Prvé písanie o poslednom dni

Hodnoť článek

5 z 5 hvězd líbí se mi (7 hodnocení)

Bookmark and Share

Vložit komentář Vložit komentář

prohledávání Běžeckých článků


inzerce

Pomáhej během

všechny články Pomáhej během

kde se diskutuje

  • Deset tipů, jak si v zimě zadělat na top běžeckou formu na jaře a v létě : Jake byste mi prosim doporucili termopradlo na behani a podle ceho vybirat? Moc se mi libi toto…»
  • Doktoři mi řekli, že s velkým sportováním včetně běhu se mám rozloučit : Martine držím palce začínáš dobře jen tak dál !!! »
  • Poleťte si zaběhat na Madeiru! : Již letííííííííííííííííííííííííím »
  • Nikdy není pozdě začít běhat, stačí jen nazout staré kecky a vyběhnout : Napřed jsem si říkal proč se Neumann jmenuje Barbara. Když Paula je v Čechách Radcliffová .... …»
  • Běh mi zachránil život : Krásná povídka,ale trochu upravená. Nikdy nemělas 70kg a v ostatním je trochu nadsázka.Moc dobře tě…»

inzerce

běžecká škola

Běžecká škola ve firmách eshop Běžecké školy Dámský běžecký klub

rubriky běžeckých článků

autoři běžeckých článků