Dnes...
Bežím, utekám, hýbem sa... je jedno v tej chvíli, ako to nazvem, jednoducho som tým... som behom... svet naokolo je tak nádherný, tak pestrý, tak farebný... moje zmysly sú otvorené naplno, vnímajú naplno... mám toľko fanúšikov popri ceste, vôbec nie som sama a skoro každý mi máva...
Máva tak jemne, tak lahodne, tak precízne... ten pohyb je tak dokonalý, ruky každého toho fanúšika, čo poháňajú ma vpred, majú tak nádherné farby, farby jesene – neopísatelné... stoja majestátne po stranách cesty, stoja v diaľke a pozerajú sa, ako utekám, bežím, hýbem sa...
Cítim ich, som nimi... sú vo mne a ja som v nich. Lúky, pláne ako potiahnuté koberce... ten pokoj, ten kľud, to ticho je nekonečné a večné... mám neskutočnú chuť postáť, vychutnať, ľahnúť si, splynúť...
Cítim, ako chuť v tej chvíli prerástla cez všetko... postojím, neviem čo skôr... pohladiť trávu? objať strom?... oči mi samovolne zablúdia k oblohe... je nekonečná a večná...
Znovu bežím, utekám, hýbem sa... slnko mi hreje priamo do tváre, nebránim sa mu... nasávam ho celým telom ako špongia vodu... cesta mi ubieha pred očami, kde tu sa ozve v diaľke zvuk samotnej prírody... strach???... ale kdeže, tu strach nemá miesto... nepoznám, neviem, necítim... usmejem sa, pretože v tej chvíli patrím jej, som ňou a ona je mnou... neopísateľná úcta, pokora, poklona...
Vložit komentář
