logotype Běžecká škola Miloše Škorpila

inzerce

Takto pred rokom som o behu – ani o nijakom inom pohybe – ani nechyroval

Takto pred rokom som o behu – ani o nijakom inom pohybe – ani nechyroval

Takto pred rokom som o behu – ani o nijakom inom pohybe – ani nechyroval. Môj život bol čisto statický. Po tridsiatke som už svojich 110 kg všade prevážal len autom, a to aj do práce, vzdialenej cca 1 km (!!!). Ak u mňa občas zvíťazilo odhodlanie ísť pešo, dopadlo to tragicky. Po 15-minútovej chôdzi som sa unavený a spotený zaprisahával, že to už nikdy nezopakujem, tobôž nie v 21. storočí, keď každý moderný mladý človek vlastní aspoň jedno auto a v núdzi sú aj taxíky za facku. Schody boli mojim úhlavným nepriateľom a klopkal som si na čelo, keď mi kolega povedal, že kúpil byt na 5. poschodí bez výťahu.

Uf. Mars mě dostal a věřím, že nedostane jen nás Marťany, ale i naše krásnější polovičky lidského rodu pocházející z Venuše. Příběh je to dlouhý, ale doporučuji si ho přečíst celý, a víte-li o lidech, kteří to mají až dosud stejně, jako Mars, zkuste jim ho nenápadně podsunout. Třeba jim, stejně jako jemu, dojdou vyhovorky a zkusí se někde potajmu rozpohybovat. Za úžasný považuji i závěr, popisující postupný rozpad sražené kočky, protože krásně demonstruje, jak se ti, co si stále neuvědomují, že pohyb není pro moderního člověka nic, za co by se měli stydět, nic, co by mohlo v očích jiných lidí snížit jejich důstojnost (spíše naopak), vnitřně postupně zahnívajíce, rozkládají zaživa. Brrrrrrrrrrr

Asi není náhoda, že tento příběh vychází v den, kdy slavíme Cyrila a Metoděje, muže, kteří nám přinesli "cyrilici" a jejím prostřednictvím i moudrost. Miloš Škorpil

V lete mi pohyb spôsoboval nadmerné potenie a nepohodlie, práčka pod takým náporom už tiež protestovala, takže najlepšou voľbou bolo ostať doma za počítačom. V zime zas niekoľko vrstiev oblečenia spôsobilo, že som sa spotil ešte doma a vonku som sa potom od horúčavy vyzliekal, takže som bol každé tri mesiace prechladnutý. Bol to začarovaný kruh únavy, dlhého spánku bez vyspatia, vysokého tlaku, zvýšeného pulzu a nie najlepšieho krvného obrazu. A samozrejme nečinnosti, ktorá bola jediným spôsobom, ako nepríjemným stavom predísť, a zároveň tým, čo ma do tohto bahna najviac potápalo. A najhorší bol pohľad do zrkadla – jedinečná metamorfóza človeka na ošípanú. Stále hrubšie vrstvy tuku a stále väčšie čísla oblečenia. Skriňa plná vecí, do ktorých sa nevojdem. Na zahnanie zlých myšlienok však vždy stačilo povedať si niečo ako „Nie je to až také zlé...“, alebo „V mojom veku je to normálne...“, príp. „Koľkí by mi závideli...“.

Na svoju prácu a koníčky som potreboval veľa energie, no tej bolo s vekom stále menej. Keďže rád skúšam nové veci, nechal som sa známymi nahovoriť na účasť na niekoľkých bežeckých pretekoch – samozrejme nie ako bežec, ale ako fotograf, príp. šofér. Fotil som vyziabnuté telá nepochopiteľne tvrdohlavých jedincov, ktorí bežali, aj keď na to nemali žiadny zjavný dôvod. Väčšinu času som tam nemal čo robiť, lebo všetci kamsi utekali, a tak vznikali ďalšie a ďalšie nepoužiteľné fotografie. Veril som, že to tak ostane, pretože beh jednoducho nie je pre mňa. Ja vážim metrák, oni polovicu, tak nech bežia, ak sa im chce – nahováral som si. Ale to prostredie urobilo svoje. Kdesi hlboko v podvedomí, napriek môjmu odporu k pohybu, zakorenil sa mi v ktoromsi skrytom záhybe môjho mozgu tieň pochybnosti: čo ak môžem behať aj ja?

Fuj! Nebolo ťažké takéto kacírske myšlienky zahnať. Si normálny? Veď si nikdy nebehal. NIKDY! Naposledy na základnej škole, keď nás súdružka učiteľka so stopkami v paprčiach vyhnala do mrazivého rána a ja som bežal len preto, aby som neostal v hanbe. Tak prečo by som mal behať teraz? Nie je na to dôvod. Ja patrím sem, medzi počítač a stoličku – tu je moje miesto, tu budem žiť až do konca. Nechcem predsa zomrieť ako uštvaný kôň s penou u huby niekde na bežeckej trati. Nie, nebudem si ničiť kĺby a mrhať energiou na bohapusté utekanie, ani žiadny iný primitívny druh pohybu. Nájdem si iný, menej riskantný koníček a budem ešte viac pestovať svojho ducha. Veď ako sa má človek lepšie uvoľniť a zrelaxovať, ak nie pivkom, či cigaretkou? Tieto osvedčené metódy vždy a spoľahlivo zaberú a môžem ich mať, kedy chcem. V malom množstve neuškodia, skôr naopak. Navyše majú silný socializačný efekt. Pri cigarete sa dáte do reči a spriatelíte sa aj s ľuďmi, ktorých by ste inak vôbec neoslovili. Takí bežci, to je už iná káva – sebecky fučia každý sám za seba, nevraživo zazerajú jeden na druhého, žiarlia, kto bude v cieli skôr a o koľko sekúnd. Keď melú z posledného, ponad plece v panike odhadujú svoj náskok. Bažia po výsledkoch, číslach, pachtia sa za márnymi, abstraktnými veličinami. V honbe za slávou a pochybnými hodnotami riskujú svoje zdravie. Chudáci.

Takto to fungovalo roky. Až do dňa, keď sa vo mne čosi zlomilo. Bol horúci, augustový deň, a ja som sa zobudil nevyspatý, zúrivý a spotený. No povinnosti ma nútili zdvihnúť zadok a hýbať sa. Jesť sa mi nechcelo, veď kto by v takom vedre jedol? Voda, to áno, ale ten otravný pot! Radšej to s tým pitím nepreháňať. Kávička s troma lyžičkami cukru na chvíľu nakopne, ale neuhasí smäd. Slnko pražilo na plešatú hlavu (dám si čiapku – zle je, nedám si čiapku – ešte horšie), bez slnečných okuliarov ani na krok. A tá nechuť k pohybu! Ochabnuté svalstvo a neúmerná tuková záťaž. Hneď od skorého rána také nepohodlie! Rástol vo mne hnev, mal som chuť rýchlo niečo podniknúť, zbaviť sa toho marazmu hneď teraz, nejakým drastickým spôsobom. Hnev mi samozrejme pokazil náladu (ako každé ráno), ale toto ráno bolo výnimočné. Čosi sa vo mne naozaj zlomilo a ja som odrazu pochopil, že s tým MUSÍM niečo spraviť. Ak nechcem zažívať takéto rána celý život, musím niečo podniknúť. Som zvyknutý na rýchle a účinné riešenia, a tak som začal horúčkovito premýšľať. Ale nič mi neprichádzalo na um. Žiadne rýchle riešenie sa nezjavilo. Tohto nepohodlia sa nemožno zbaviť hneď. Je to ako prekliatie. Ale tentoraz som premýšľal príliš dlho a hlboko na to, aby to skončilo opäť nejakým sebaklamom. S upokojením prišlo aj triezve uvažovanie a vtedy mi to došlo. Toto leto budem naisto trpieť, s tým už nič nespravím, ale to budúce – to už môže byť iné! A vedie k tomu len jedna jediná cesta, a to pohyb. To je to, čo mi chýba. Vôbec sa nehýbem, a preto tak trpím. S pokorou som prijal tento fakt a s tým prišla aj úľava. Ako zločinec, ktorý popiera svoju vinu, no nakoniec neunesie ťarchu pravdy a prizná sa, aj mne bolo priznanie pravdy úľavou. Skončil sa sebaklam a začala sa úprimnosť voči sebe samému. Výhovorky sa musia raz a navždy skončiť.

Všetko sa odrazu zjavilo v krajšom svetle. Mám predsa slobodu vybrať si zo širokého spektra športov, ktorým sa môžem venovať. Niektorým som sa v minulosti aj venoval, ako mladík som bicykloval, neskôr trochu plával... Chce to niečo nové. Na rozkradnutý bicykel už vyše desaťročie sadá prach a s podmienkami na plávanie to v našich mestách tiež nie je práve ružové, hoc nie katastrofálne. Chce to niečo nové. In-line korčuľovanie – spadnem dozadu a zlomím si spodinu lebečnú. Tenis – to je strašná nuda, radšej bedminton. Ale na to treba partnera a ja som individualista.

Pomaly sa začal otvárať zabudnutý záhyb môjho mozgu, kde sa ukrýval malý, zakríknutý škriatok v bežeckých trenírkach. Začal som chápať, že beh je aktivita, ktorá má všetky atribúty toho, čo potrebujem. Vyzerá síce nudne, ale je jednoduchý, bezpečný, dostatočne namáhavý a nový. Toľko ľudí beháva, tak prečo by som to nemohol skúsiť aj ja? Samozrejme, musím sa najprv naučiť behať. Ten pohyb som desaťročia nevykonával. Zmeškané autobusy by vedeli rozprávať. Ale keď som sa sám naučil plávať, prečo by to nešlo aj s bežaním?

Dozrelo vo mne rozhodnutie, že to skúsim. Spomedzi zvrškov som vybral to, čo som považoval za najvhodnejšie na beh (tepláky, maskáčové tričko a načisto nepoužiteľnú rekreačnú obuv), aby som nevyzeral nápadne a nepohoršoval hubárov. Mimo mesta a zvedavých pohľadov ľudí, v prírode, ktorá mi poskytla súkromie, odhodlal som sa k revolučnému činu. Z chôdze som pomaly prešiel do behu.

Nečakal som zázraky a prvé dojmy boli skutočne rozpačité. Neúmerná záťaž dopadajúcej hmoty na slabé kolená a členky veľmi rýchlo navodili nepríjemné pocity. Údery o zem boli citeľné v celom tele, hlava mi dunela, po pár desiatkach metrov som lapal po dychu. V ničom mi to nepripomínalo beh, skôr dupotanie a hrmotanie vpred. Po chvíľke som spomalil do chôdze, potom opäť chvíľa dupotania. Lepšie to však v tej chvíli nemohlo byť. „Čo sa to preboha deje?! Koniec sveta?!" – pýtalo sa moje telo. Zažilo neočakávaný šok, keď bolo nútené robiť niečo, na čo nebolo uspôsobené. Takto striedavo som prešiel necelý kilometer. Veď netreba to na začiatok preháňať. Doma prišlo hodnotenie. Nie, neviem behať, to je isté. Ale jediný spôsob, ako sa to naučiť, je behať, čiže minimálne zo začiatku – či sa mi to páči, alebo nie – nevyhnutne musím dupotať a valiť sa ako nosorožec. S tým nič nespravím. Cítil som nohy, ale neboleli. Tak teda pôjdem aj zajtra. A šiel som.

Popritom som sa snažil odhaliť svoju vnútornú motiváciu k behu. V tom som až tak jasno nemal. Nešlo mi totiž ani tak o chudnutie a o nejakých pretekoch nemohla byť ani reč. V skutočnosti bolo omnoho dôležitejšie niečo iné: byť viac fit. Zbaviť sa toho nepohodlia, toho prekliatia. Pohybom sa prepracujem ku kvalitnejšiemu životu. Pohyb ma zbaví rannej zúrivosti, nehybnosti, opuchnutých nôh, potenia, ťarbavosti, ťažkopádnosti, a možno mi aj klesne tlak a upraví sa krvný obraz. To predsa stojí za to, len to nesmiem prepáliť. Musím to robiť s potešením, musím to chcieť. Sľúbil som si preto, že sa nebudem nútiť. Tým by sa všetko len pokazilo. Veď nemám čo stratiť. Pohybom môžem veci len zlepšiť. Najlepšie bude riadiť sa vnútornými pocitmi, rečou tela.

A fungovalo to. Ešte dva – tri razy som zopakoval teplákové dupotanie lesom a zamieril som rovno do LIDL-u, kde mali práve akciu na bežeckú výstroj. Super! Tenisky za dvacku, triko za 5 eur, dokonca elasťáky za pár drobných – to musím mať! Nemôžem predsa donekonečna bežať v teplákoch a vychádzkovej obuvi. Pohľad do zrkadla bol naďalej komický a nič na tom nezmenil ani nový odev. Pripomínal som skôr hurku, ako bežca, ale neodradilo ma to. Opäť som sa vyviezol do lesa, vytýčil si cca 3-kilometrovú trať a dupotanie, striedané s chôdzou, pokračovalo.

A čuduj sa svete, prvé zmeny k lepšiemu som pocítil už po dvoch – troch týždňoch. Fungovalo to. Hmotnosť som si v tom čase pravidelne nemeral, ale cítil som úbytok hlavne z nôh. Z troch kilometrov som stále väčší podiel prebehol a menší prechodil. Šlo to. Vtedy som urobil veľkú chybu. Premotivovaný a natešený, náhle som navýšil vzdialenosť na 4,4 km a to 2 – 3 krát do týždňa. Vždy som bežal na doraz. Robil som pokroky, ale s nimi prichádzali aj bolesti nôh, najmä členkov a píšťal. Ignoroval som ich s pocitom, že to vybehám. Motivácia víťazila. Každým ďalším tréningom som zabehol tých 4,4 km rýchlejšie. Kto by v najlepšom prestal? Ale bolesti neustupovali. Počas dňa som kríval, ale večer som aj tak behával. S bolesťou prišiel aj opuch pravého členka. Stále som však bežal, a vždy na doraz. Jedného dňa ráno som už ledva chodil. Do práce som sa odviezol autom, ale odtiaľ ma hneď poslali k lekárovi, lebo sa na to už nedalo pozerať. Nič nepomohlo moje zľahčovanie, opäť som si musel priznať pravdu. S obviazanou nohou ma poslal domov. To bola moja prvá maródka s nohou – dva týždne natvrdo. Asi po dvoch mesiacoch behania. Štvalo ma to, lebo som chcel behať. Bál som sa, že stratím elán a s ním všetko, čo som dosiahol. Nebolo toho veľa, ale bol to dobrý začiatok. Pochopil som, že som porušil svoje pravidlo – počúvať reč tela. Najlepšie bude upokojiť sa a využiť maródku na štúdium bežeckých stránok a literatúry. A tie akoby písali o mne. Tieto začiatočnícke chyby urobili už tisícky tvrdohlavcov predo mnou. Mohol som si ušetriť veľa bolesti, keby som to urobil už skôr.

Koniec maródky som oslávil prechádzkou po novej trati, ktorú som si ležiac s boľavou nohou vymyslel. Vymyslel a naplánoval som si aj ďalšie trate, ktoré by som mohol vyskúšať počas blížiacej sa zimy. Obavy, že s maródkou pominie aj získaná kondícia, sa nenaplnili. Bolo to lepšie, ako predtým! Asi preto, že telo malo konečne dostatok času na zotavenie a regenerácia pohybového aparátu vykompenzovala stratu pohybu. Super! Jeseň priniesla zmeny krajiny, novú atmosféru a nové trate, už väčšinou po asfalte. Dosiahol som vytúženú métu 5 km, i keď stále korytnačím tempom. Menej je však niekedy viac a prvoradé bolo neprestávať. Na každý ďalší beh som sa veľmi tešil. Prinášalo mi to pôžitok. Stále ma však trápila nadváha a s tým súvisiace bolesti, hlavne v oblasti píšťal, ktoré neustále narastali. Bolo to strašné. Raz som kvôli tomu musel po kilometri úplne zastaviť a odkrívať domov. Zdalo sa, že ma budú bolieť navždy a že kvôli tomu s behaním skončím. Ale nevzdával som to. Ešte viac som spomalil a behal ešte uvoľnenejšie. Čas a ubehnutá vzdialenosť prestali byť také dôležité, i keď som si ich sledoval a meral. Bolesť ma od behu neodradila, ale už som ju neignoroval. Ešte raz ma poslala do postele, ale už len na niekoľko dní. Rýchlo som sa zotavil a pokračoval. Trvalo pol roka (od samého začiatku behania), kým ma úplne prestali bolieť píšťaly. Bol som šťastný ako malé decko. S príchodom jari som už behával 10 km a pocit, že je to bezbolestné, ma napĺňal eufóriou. Telo akoby ožilo. V pomalom (skôr joggingovom) tempe som vedel nepretržite (bez spomalenia do chôdze) odbehnúť najprv 3, potom 5 a nakoniec celých 10 kilometrov. Začal som pracovať na rýchlosti, zaraďovať kratšie, ale rýchlejšie behy a striedať ich s dlhými, no pomalými. Vytrvalosť sa zlepšovala a v jednom okamihu som si uvedomil, že určite ubudlo aj z pneumatík. Pohľad na váhu ma šokoval: 96 kíl. Dlho netrvalo a kleslo to až na 93. Nemienim sa ale vážiť každý druhý deň, nechcem sa stať otrokom chudnutia. Naďalej chcem behať kvôli radosti a dobrému pocitu. Jasné, je super, že som schudol 17 kíl, ale omnoho cennejší je ten super pocit zo samého seba.

Dnes, takmer na deň presne, ubehlo desať mesiacov odo dňa, keď som sa prvýkrát vybral plašiť srnky do lesa. V porovnaní s inými športovcami je to istotne smiešne málo, ale pre mňa je to obrovský skok vpred. Zo všetkých tých štatistík a čísel, ktoré považujem v konečnom dôsledku za nepodstatné, uvediem len toľko, že týždenne bežím cca 30 km, pričom sa snažím, aby aspoň jeden beh týždenne mal minimálne 15 km. Pomáha mi športtester, ale beriem ho s rezervou. Časy sa rôznia – raz prekonám osobný rekord, inokedy sa vlečiem ako korytnačka. Vždy tak, aby som dosiahol ten istý výsledok, a tým je dobrý pocit. Beh sa už stal prirodzenou súčasťou môjho života a i keď mám ešte v živej pamäti časy, keď som si váľal šunky a pohyb mi bol cudzí, už si len ťažko predstavím, že sa k tomu opäť vrátim.

Skutočnosť, že dokážem vytrvalo bežať, je pre mňa stále fascinujúca a nová. Niečo také bolo pre mňa totiž ešte pred rokom utópiou. Absolútne nepredstaviteľné. Keby mi niekto vtedy tvrdil, že je to možné, vysmial by som ho. Najväčší zisk však nevidím v tom, že bežím rýchlejšie, alebo že ubehnem toľko a toľko kilometrov nepretržite a stabilným tempom, ale v tom, že som si napriek všetkej tej bolesti zachoval radosť z pohybu. Beh ma dostal von, prestal som byť zavretý medzi štyrmi stenami. Pri svojich bežeckých potulkách som objavil krajinu, v ktorej žijem, jej zákutia, skryté miesta a brlohy bezdomovcov, staré fabriky, lesné chodníčky a nudistickú pláž. Milujem západ Slnka a jeho lúče, presvitajúce pomedzi stromy, keď môj tieň je dlhý aj 20 metrov. Cítim vôňu ročných období, zápach výfukových splodín, bežím okolo ľudí, ktorí sa bozkávajú na lavičke, alebo sa hádajú pre nejaké malichernosti. Šofér mi (občas) dá prednosť aj mimo prechodu, lebo vidí, že nechcem spomaliť. Opilec na lavičke sa mi prihovára, lebo chce byť zaujímavý. Bežec v protismere mi pozdraví a ja jemu tiež. Pred pár mesiacmi zrazilo auto mačku a tá ostala dodnes na chodníku, kadiaľ bežím. Nik ju neodpratal. Niekoľkokrát za týždeň bežím okolo nej a akokoľvek vám to pripadá odpudzujúce, sledujem celý čas jej rozklad a premenu späť k prírode. Stále leží na tom istom mieste a dnes by ste pri pohľade na ňu už ani nehádali, že to bola niekedy celistvá mačka v rozkvete. To všetko sa deje okolo mňa a ja vďaka tomu žijem hlbšie a intenzívnejšie a cítim sa mladšie. Viac si uvedomujem, čoho som súčasťou a aké je dôležité neprestávať a užívať si tento úžasný život.

  • přečteno: 4792/4522×, 5 komentářů

Hodnoť článek

5 z 5 hvězd líbí se mi (41 hodnocení)

Bookmark and Share

Vložit komentář Vložit komentář

Lucia | 10. 8. 2015 13.46 hod. | 83.168.146.xxx
OBROVSKA GRATULACIA!!!! Ani si neviete predstavit ako uzasne motivacny tento clanok pre mna bol. Nemam problem s vahou, ale vzdy som mala problem s behanim... Pacilo sa mi to, zavidela som ludom, ktory vladali behat, no bola som presvedcena ze ja na to nemam... Ale teraz, ked ste to dokazali vy a prekonali pri tom TAKE VELKE VECI... som si ista, ze to zvladnem tiez! :)
A moc moc chvalim ten zaverecny odstavec. Ten sa mi dotkol najhlbsieho vnutra :) DAKUJEM ZA INSPIRACIU! :)

Zuzana | 7. 7. 2015 9.17 hod. | 149.216.89.xxx
Gratulujem, poznám dobre tie pocity :-)

Kamila | 6. 7. 2015 5.17 hod. | 98.231.236.xxx
Je to pecka :D davam nato :D Never back down :D

Martina | 5. 7. 2015 22.44 hod. | 90.178.106.xx
Milý Mars, skvelý a nesmierne motivačný článok. Verím, že rozbehá mnoho ľudí. Sama behám, hoci moje behanie nezačalo bojom o menej kg:-) odjakživa vážim spominaný "polmetrák". Každopádne beh milujem a považujem za najslobodnejší šport. Tak nech Vám to vydrží a dobre behá. Veľa krásných behov prajem.

Lada Bízová | 5. 7. 2015 14.16 hod. | 109.80.54.xxx
Děkuji vám Marsi :-) za krásné počtení. Máte můj obdiv, kolikrát mě to i k slze dojalo ... znám totiž mnoho z vámi popsaných pocitů. Navíc miluji slovenštinu a to tak, že moc, takže jsem si to ještě víc užila :-)
Držím vám palce a přeji ještě hodně krásných dní a zážitků s běháním :-)

prohledávání Běžeckých článků


inzerce

Začínáme s během

všechny články Začínáme s během

Anketa – hlasuj i ty!

kde se diskutuje

  • Nejlepší způsob, jak můžete zlepšit váš běh, je postavit svůj tréninkový plán na tempu, které jste schopni udýchat : Jsem 50letá ženská, která začala před rokem běhat, aby podpořila dceru a tak mě to chytlo, že se…»
  • TF – laktát – aerobní práh – bod varu : Teprve ve svých 40+ letech začínám zjišťovat co se vlastně děje v mém těle. Dřív mi to běhalo tak…»
  • Nohy hore : Také jsem po 30ti letech začal sportovat. V listopadu 2016 jsem začal běhat a nyní běhám 10-12 km …»
  • Běh v nás probouzí to nejlepší a učí nás naslouchat, vidět, slyšet a konat : Pěkný článek. Mluvíš mi z duše Miloši.Díky. »
  • Běh v nás probouzí to nejlepší a učí nás naslouchat, vidět, slyšet a konat : Krásný článek, i když je napsaný před lety, stále má co říct:-) »

inzerce

běžecká škola

Běžecká škola ve firmách eshop Běžecké školy Dámský běžecký klub

rubriky běžeckých článků

autoři běžeckých článků